Homofóbia versus Kresťanofóbia

Autor: Martin Šiška | 10.6.2012 o 21:19 | (upravené 11.6.2012 o 8:13) Karma článku: 7,96 | Prečítané:  672x

Len nedávno sa v priestoroch nášho Parlamentu uskutočnila slovná prestrelka medzi obhájcami normálnej rodiny a tými, ktorí si prekrúcajú veci podľa seba. Na trochu neohrabané vyjadrenie sa pána poslanca Kuffu na adresu homosexuálov, že homosexualita je choroba sa zdvihla podráždená vlna odporu zo strany LGBT (skratka označujúca hnutie Lesbičiek, Gayov, Bisexuálov a Transgender osôb) loby. Zo strany novinárov sa pánovi poslancovi popodsúvalo toľko vymyslených konštrukcií, ktoré vôbec nepovedal, že sa nestačíme čudovať.

Akonáhle sa niekto vyjadrí o homosexualite, že je to úchylka z normálu, tak ho idú v médiách „zlikvidovať“ za stredoveké názory a dajú mu nálepku homofób. Zjednodušene povedané, že daný človek nemá rád ľudí kvôli tomu, že sú iní. Opak je však pravdou. Ak by sme si pozisťovali ako sa homosexualita dostala preč zo zoznamu chorôb WHO (Svetová zdravotná organizácia), dozvedeli by sme sa, že v tom majú prsty ľudia od LGBT. Ak je niečo choroba, úchylka, … tak môže existovať spôsob nápravy, liečby. O takejto liečbe a skutočnej pomoci homosexuálom sa však v komerčných a, bohužiaľ, ani verejnoprávnych médiách nedozvieme nič. Všetko je akoby prevalcované mocnou LGBT loby, ktorá siaha od jednoduchých tlačených médií až do Europarlamentu, kde sa im aj veľmi dobre darí.

Za posledné desaťročia došla táto ich aktivita do obludných rozmerov a prejavy sú na mnohých miestach. Najviac je to poznať v krajinách, kde sa zástupcom LGBT podarilo už dávnejšie presadiť nielen registrované partnerstvá, ale dokonca aj adobciu detí takýmito pármi. Máme k dispozícii množstvo výskumov a štúdií, ktoré poukazujú na priam katastrofálne následky takýchto aktivít. Aby si zástancovia sexuálnych porúch pripravili pôdu na svoju činnosť, tak si vymysleli pojem „homofóbia“, ktorá je definovaná ako strach z homosexuality alebo homosexuálov alebo príslušného správania či kultúry. Teda ak poviete, že homosexualita je niečo mimo normálu, tak ste ihneď homofób. K racionálnej diskusii sa už potom veľmi ťažko dostať. Médiá nedajú priestor „homofóbom“. Zato, ľudia od LGBT ho majú až podozrivo veľa. Stačí si len všimnúť nepomer informácií o aktivitách pre rodiny, manželov s deťmi, snúbencov,... oproti napr. informáciám o ich aktivitách (dúhový pochod,...), ďalej aké filmy získavajú v poslednom desaťročí Oscarov (väčšinou tie, ktoré ospevujú homosexualitu), tanečné a iné súťaže v reality show,... . To, ale zďaleka nie je všetko. Pamätané je na každú oblasť. V školách je tiež veľmi silný vplyv a do školských osnov sa tlačia (ak tam úž nie sú) zvrátené názory, ktoré obhajujú homosexualitu a tiež homosexuálne správanie. To, čo bolo kedysi symbolom zvrátenosti a záležitosti, ktorá sa skôr skrývala, sa dnes považuje za normálne a vystavuje sa na obdiv. Našťastie fakty, ktorými zástancovia LGBT operujú, vôbec nie sú podložené vedeckými poznatkami, ale naopak, sú s nimi v rozpore.

Tak ako mnohé iné oblasti, ani táto sa nezaobišla od zneužívania politikmi. Liberáli a v európskom rozmere aj socialisti majú vo svojom politickom programe presadzovanie „práv“ homosexuálnych menšín. Keďže v politike sa na argumenty veľmi nehľadí, tak sa táto téma značne zneprehľadňuje a vytĺka sa z nej politický kapitál – t.j. preferencie k voľbám s heslom „účel svätí prostriedky“.

Takto sa dostaneme jablku sváru a tým sú registrované partnerstvá. Na rozdiel od heterosexuálov, ktorí sa manželstvu v poslednej dobe čím ďalej, tým viac vyhýbajú, LGBT komunita priam bytostne prahne po registrovaných partnerstvách. Ich argument ? Aby im nik nebránil v ich „láske“, aby mohli dediť po sebe, právne sa zastupovať … Skutočnosť je však taká, že nikto im v ničom nebráni a občiansky zákon im taktiež vychádza v ústrety aj v ďalších požiadavkách.

Otázky však sú: „Prečo by spoločnosť mala chrániť manželstvo ako výlučný zväzok jedného muža a jednej ženy ?“, „Prečo by sa o to mali najviac zaujímať kresťania ?“, „Prečo tvrdíme, že homosexualita je chorobou?“,...

Jednoduchú a regulérnu odpoveď dostaneme, ak sa zamyslíme nad úlohou inštitútu manželstva. Do manželstva vstupujú muž a žena s úmyslom vytvorenia jedného celku, nielen telesného, ale aj spoločenského. Chcú splodiť deti, ktoré budú vychovávať ako najlepšie vedia. Takto zabezpečia dobrý život nielen svojim deťom, ale budujú spoločnosť, v ktorej žijú. Keďže starostlivosť o deti a ich výchova je veľmi náročná úloha (fyzicky, duševne, finančne, …), tak sa manželia uchádzajú o podporu spoločnosti, resp. štátu. Štát teda chráni manželov preto, lebo bez detí (dobre vychovaných...) by spoločnosť zanikla. To, že niektorí manželia nemajú, resp. nemôžu mať deti a majú záštitu štátu je normálne – dôležitý je totiž úmysel, s ktorým sa vstupuje do manželstva.

Ak to teda zhrniem, manželstvo je inštitúcia pre ochranu rodiny, teda malého spoločenstva, kde sa prijímajú a vychovávajú deti. Keďže homosexuálni partneri deti mať nemôžu, tak nie je žiaden dôvod, aby sa im poskytovala rovnaká právna „záštita“ ako heterosexuálom.

V súvislosti s touto háklivou témou sú však asi najviac napádaní kresťania za svoju „fundamentálnosť“, „zaostalosť“, „moralizovanie“,...

Ako to je? Sú kresťania naozaj netolerantní, tak ako ich s obľubou označujú?

Na jednej strane tvrdíme, že sme tolerantní, mierumilovní, Ježiš nám káže milovať hriešnika,... tak ako to je s nami?

Kresťanstvo nie je medom sveta, ale soľou zeme, ktorá v ranách páli (Georges Bernano). Svätý Augustín o tom píše celkom jednoducho: „Miluj hriešnika, ale nenáviď hriech“. Toto je priam geniálna odpoveď na túto tému. Nemáme nenávidieť LGBT komunitu. To, čo nám má vadiť, je hriešne konanie. No dobre, ale čo to je hriech? Tomuto pojmu sa bránia nielen neveriaci, ale dokonca aj niektorí kresťania. Hriech je minutie sa cieľa. Ak Boh dal sexualitu pre potešenie človeka, pre uspokojenie jeho telesných túžob a zachovanie rodu (tento dar je od Boha a je dobrý a určite nie náhodou spojený s plodením detí)a ak niekto tento dar znetvoruje, dopúšťa sa hriechu – človek je komplemetárnou bytosťou vo všetkých rovinách – telesnej, duševnej a aj duchovnej.

Stále som sa však nezmienil o samotnej podstate homosexuality. Existuje mnoho literatúry, ktorá sa tejto problematike veľmi dôkladne a seriózne venuje. Príčiny vzniku tejto anomálie sú viaceré. LGBT aktivisti by chceli, aby mala genetický kód, čo však veda nepotvrdila. V mnohých prípadoch sa dá dotyčným osobám pomôcť odbornou terapiou. Sú to však náročné procesy, ktoré vyžadujú viac času. Bohužiaľ, namiesto pomocnej ruky, spoločnosť chce povedať „nič s tým nerobte, všetko je OK“. Svedectvá bývalých homosexuálov, ktorí dnes šťastne žijú v manželstvách a majú svoje deti sú snáď tým najkrajším dôkazom toho, že sa oplatí chcieť viac. Žiaľ takéto informácie, resp. ich vyváženosť sú pre mnohých neznámym pojmom. Namiesto pravdy, nám maľujú hnusnú karikatúru pod názvom „tolerancia“, ktorá vedie do slepej uličky. Homosexuáli veľmi potrebujú uznanie, lásku, pochopenie - žiaľ tieto potreby chcú naplniť nesprávnym spôsobom a akoby kričali „uznajte nám to a to, a potvrďte, že je to normálne“.

Samozrejme, že neideme teraz všetkých liečiť a „meniť“ podľa našej predstavy. Osoby s inou sexuálnou orientáciou nie sú nutne odkázané žiť v hriešnom vzťahu, sú volané k žitiu v čistote.

Svätý Tomáš Akvinský píše o opaku čistoty: „Je osem dcér nečistoty: zaslepenosť mysle, nepozornosť, unáhlenosť, nestálosť, sebaláska, nenávisť Boha, milovanie tohto sveta a odpor k budúcemu. (sv.TA II/II q.53 a.6)“. Svätý Augustín ho dopĺňa: „Tam, kde nie je láska k Bohu, kraľuje vášeň tela.“

Osobne si myslím, že v prípade LGBT aktivistov je nestálosť (promiskuita je u nich veľmi častá), sebaláska a nenávisť Boha veľmi často sa vyskytujúcim znakom.

 

Pri pozorovaní rozhovorov, článkov v novinách, časopisoch, internetových diskusií, v rozhlasových a televíznych relácií sa nemôžem zbaviť názoru, že máme dočinenia s „kresťanofóbiou“.

Ak začneme argumentovať v duchu kresťanskej morálky, ihneď sme odmietnutí, že morálka je relatívna.

Prejav akým je napr. modlitba vyvoláva nepochopiteľný strach až odpor.

Do politiky sa kresťania nesmú miešať, akékoľvek vyjadrenie sa cirkevných predstaviteľov na adresu štátu alebo na nejakých politických činiteľov je brané ako nevhodné – ako keby kresťania neboli občanmi tohto štátu.

Často je spomínané, že náš štát nie je naviazaný na žiadne náboženstvo – aktivisti však akosi zabúdajú, že väčšina štátov stojí na základoch židovsko-kresťanskej tradície.

Kresťanstvo je vraj ideológia, pričom to nie je pravda – nasledujeme osobu Ježiša, nie nejakú ideu.

Akonáhle spomenieme slovo „morálka“, oponentom sa zježia všetky vlasy a tvrdia, že také niečo ani neexistuje.

V bežných obchodoch kresťanskú hudbu, film, literatúru nájdete veľmi ťažko – ak vôbec. Akoby sa jej obchodníci báli. Za to ezoteriky a rôznych brakov tam je neúrekom.

Mnohí sú veľmi tolerantní pokiaľ ide o moslimov, hinduistov, jogistov, …., ale akonáhle má niečo v názve „kresťan“ alebo „kresťanské“ … je to odsúdené do nemilosti. Zrazu sa tolerancia stráca, argumenty sa nepočúvajú a len sa začnú vyťahovať čierne veci z Cirkvi, ku ktorým sa často pridajú mnohé, ktoré nie sú pravdivé.

Žiaľ mnohé médiá priamo, či nepriamo podporujú túto „kresťanofóbiu“. V našich periodikách a vysielaniach sme svedkami podsúvania komentárov, posmešných vyjadrení, nevyváženosťou v diskusiách, vymýšľaním a ohováraním...

Ak kresťan čo i len spomenie, že sa opiera o Boží zákon, tradíciu, tak je upozornený, že nie je v kostole. Úplne sa ignorujú akékoľvek niekoľko storočné skúsenosti spoločnosti a aj Cirkvi.

Možno opis situácie kresťanov vyznieva na prvý pohľad žalostne. Myslím si však, že nie je miesto na nejaké nariekanie. Tak, ako v každej dobe boli kresťania prenasledovaní a zosmiešňovaní, tak je to aj dnes. V našej krajine sme od 89-teho roku prešli značnými zmenami a aj ateizácia zmenila svoju podobu.

Pre kresťana sú otázky útokov na rodinu, výchovu, manželstvo, čistotu, … nie dôvodom na utiahnutie sa do geta, ale sú výzvou na duchovný, ale aj duševný rast. Okrem aktívneho modlitebného spoločenstva je veľmi užitočné aj rozširovať svoje poznatky v takých háklivých témach akou je napr. aj spomínaná homosexualita, manželstvo, výchova ... Nie je to dôležité iba kvôli diskusiám a evanielizácii, ale aj aby sme boli schopní zrozumiteľným a moderným spôsobom odovzdať naše skúsenosti našim deťom. Len tak môžeme ľahšie zvládnuť úlohu verného priateľa, múdreho vychovávateľa a milujúceho rodiča v jednej osobe.

Prajem Vám aj sebe radosť zo spoznávania vecí v ich hlbšej podstate.

 

Martin Šiška

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?